Kresťanská apologetika proti islámu

12.12.2015 17:56

1. Vonkajšie argumenty

Islam o sebe tvrdí, že je to Bohom zjavené náboženstvo, ba dokonca, že je jediným monoteistickým náboženstvom. Toto náboženstvo malo byť zjavené prorokovi Mohamedovi, ktorý sa prehlasoval za vrchol a korunu prorokov, medzi ktorých rátal aj Ježiša Krista. Sám seba teda pokladal za väčšieho než Ježiš Kristus. Sv. Tomáš Akvinský o islame píše: „Mohamed oklamal národy sľubmi telesných rozkoší, ku ktorým dráždi telesná žiadostivosť. Zaviedol tiež prikázania zhodné s tým, čo sľúbil, a celkom povolil uzdu telesnej žiadostivosti, ktorú telesní ľudia ochotne poslúchajú. ... Nepoužil ani žiadne nadprirodzene vykonané divy. Naopak, povedal, že je poslaný v moci zbraní. Také divy robia aj lupiči a tyrani. ... Tiež o ňom nesvedčia žiadne Božie proroctvá predchádzajúcich prorokov. Každému, kto sa pozrie na jeho zákon je jasné, že svojím rozprávkovým líčením skôr kazí všetky diela Starého i Nového Zákona. Preto svojim nasledovníkom zanechal šikovnú radu, aby knihy Starého a Nového Zákona nečítali, aby nimi nebol usvedčený z klamstva. Preto je jasné, že tí, čo jeho slovám veria, veria ľahkovážne. (Suma proti pohanom 1,6)

Druhý vatikánsky koncil hovorí o islame ináč: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému Bohu ... Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. ... Keďže v priebehu vekov vznikli medzi kresťanmi a moslimami mnohé rozbroje a nepriateľstvá, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých, aby zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie, a aby spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.“ (Nostra aetate 3)

Dnešné skúsenosti kresťanov v moslimských krajinách ukazujú, že táto výzva koncilu nijako nezmenila zmýšľanie mohamedánov. Preto sa pýtame: aké sú v skutočnosti postoje moslimov? Treba sa z ich strany obávať nejakého ohrozenia? Alebo žiadne nebezpečenstvo nehrozí? Sú vôbec medzi kresťanstvom a islamom nejaké zásadnejšie rozdiely? Nebolo by východiskom, keby sme tieto dve náboženstvá nejako zmierili, zjednotili alebo spojili?

Islam budeme hodnotiť z pohľadu kresťanskej viery. Aj Korán kritizuje na mnohých miestach vieru a názory kresťanov. Chceme predovšetkým ukázať kresťanom ich vlastnú identitu. Ukázať, čo je a čo nie je kresťanská viera. Dnes sa medzi kresťanmi masovo šíri úcta a obdiv iných náboženstiev a s nimi masový odpad od Krista. S inými náboženstvami sme stále viac konfrontovaní, preto potrebujeme jasne poznať, v čom sa kresťanstvo od týchto náboženstiev odlišuje.

Základom moslimskej viery je Korán. Táto kniha učí vieru v jedného boha, odsudzuje modloslužbu a odvoláva sa na starozákonných prorokov, aj na Krista, čím sa zdá byť určitou cestou k Bohu. Korán tvrdí, že Tóra (Starý zákon) i Evanjelium sú zoslané od Alaha. Biblia ale o Mohamedovi nič nevie. Proroctvá o narodení Alahovho posla sa nachádzajú práve v Koráne, ktorý ich dokonca vkladá do úst Ježiša Krista: „A pamätaj, čo vravel Ježiš, syn Máriin ... ja som poslom Božím ... oznamujúcim vám radostnú správu o poslovi, čo po mne príde, a ktorého meno Ahmad bude.“ (Korán 61:6) (Ahmad bolo vraj jedno z mnohých Mohamedových mien.) Ten istý Korán zásadne odmieta a popiera Ježišovo božstvo. Tieto údajné Ježišove slová samozrejme nikde v celom Novom zákone, ani kresťanskej tradícii nenájdeme. Korán teda protirečí Biblii a kresťanskej viere v tých najzákladnejších a najpodstatnejších pravdách našej spásy. Tieto dve knihy sa zásadne rozchádzajú v tom najdôležitejšom a najpodstatnejším bode – postoji k osobe Ježiša Krista. Preto je namieste otázka: Kto má pravdu Biblia alebo Korán? Aká je objektívna vierohodnosť Biblie a aká Koránu?

Biblia je súborom Bohom inšpirovaných kníh, ktoré vznikli v časovom období dlhom viac ako 1300 rokov. Svätopiscov je najmenej 35, väčšina z nich sa nepoznala a nemali možnosť sa navzájom dohodnúť. Aj cez to sa celá Biblia vyznačuje obdivuhodnou jednotnosťou. Podáva ucelené učenie. V Biblii je mnoho proroctiev, a mnohé z nich sa už naplnili. Biblia hovorí niekoľko stáročí pred udalosťami o tom, že Mesiáš sa narodí v Betleheme (Mich 5,1→Mt 2,1), k ľudu bude prehovárať v podobenstvách (Ž 78,2→Mt 13,34-35), bude oznamovať svoju plnú moc v kázaní a skutkoch (Iz 61,1-2→Lk 4,18.32), bude zradený za 30 strieborných (Za 11,12→Mt 26,15), bude ukrižovaný (Ž 22,17→J 20,25), o jeho košeľu sa bude losovať (Ž 22,19→J 19,24), bude pochovaný v hrobe boháča (Iz 53, 9→Mt 27,57) a na tretí deň vstane z mŕtvych (Oz 6,2 a Mt 20,19→Mt 28,6). Už pred tisícročiami hovorili proroci o zhromaždení Izraelského ľudu na konci časov (Jer 16,15; Da 12,7). Tieto predpovede sa začali napĺňať v 20. storočí. Niektoré proroctvá Biblie sa ešte nenaplnili, ale ani jedno z nich ešte nebolo vyvrátené skutočnosťami. V Biblii možno nájsť najmenej 6400 veršov s prorockými predpoveďami a z nich sa naplnilo 3268 bez toho, že by sa jediná z nich naplnila opačne, či inak. Z hľadiska matematickej pravdepodobnosti je možnosť takéhoto výsledku pri tipovaní nulová, čo samo o sebe dokazuje nadprirodzený pôvod Biblie. (Werner Gitt: „Tak je psáno“)

Korán má pritom iba 6237 veršov a u žiadneho z nich nie je dokázané, že by bol naozaj naplneným proroctvom. Korán vznikol v jednej generácii tak, že niekoľko ľudí, ktorí osobne poznali Mohameda začali 10 rokov po jeho smrti zapisovať jeho výroky. Tieto výroky sú vydávané za presné Mohamedove slová, jednotlivé verše spolu ale pomerne málo súvisia. Korán teda vytvorila skupina ľudí zo spoločnými záujmami. Biblia naproti tomu vznikala postupne počas stáročí, na mnohých miestach, konfrontovaná s mnohými kultúrami, národmi a historickými udalosťami, (z ktorých mnohé sú známe aj z mimobiblických prameňov). Pisateľov Biblie spájalo iba pôsobenie toho istého Ducha Svätého a nadprirodzená viera. Mnohí z nich za svoje posolstvo položili život.

Moslimovia tvrdia, že sú dochované štyri tzv. originály Koránu, solídne pátranie po originálnom texte ale ukazuje, že existuje vlastne iba jeden zdroj, pričom nezávislí bádatelia sa nazdávajú, že v texte dochádzalo k mnohým úpravám. U Biblie máme naproti tomu viacero fyzicky dochovaných rukopisov starších než samotný islam. Porovnávaním textov rôznych starobylých kódexov Biblie zisťujú bádatelia, že dnes známy text Biblie je veľmi verný originálu. Malé textové odchýlky jednotlivých rukopisov pritom neprinášajú žiadne podstatné rozpory do zmyslu biblických kníh, ani do kresťanskej viery.

Spoľahlivosť Biblie ako Bohom inšpirovanej knihy je dosvedčená najrôznejšími Božími znameniami. Napr. prorok Daniel predpovedal presne postupnosť štyroch svetových veľmocí – Babylonskej, Médsko-Perzskej, Gréckej a Rímskej. (Dan 2,29-45) Predpovedal aj čas príchodu Mesiáša (proroctvo o týždňoch – Dan 9,25). Biblia predpovedala napr. zánik Babylonu (Iz 13,20) a Týru (Ez 26,5) alebo existenciu Izraela a Egypta až do konca sveta. (Iz 19,19-24) Zaujímavé je aj to, že Biblii veria najrôznejšie denominácie kresťanov a žiadna z nich nestojí na politickej moci. Aj keď bola kresťanská viera niekedy šírená aj násilím, evanjelium sa v princípe vždy šírilo práve tam, kde bolo prenasledované. To je najsilnejším dôkazom jeho nadprirodzeného charakteru. S mocou Božieho slova – Biblie majú skúsenosť kresťania na celom svete. Misionári z moslimských krajín svedčia, že, keď dáte moslimovi Nový zákon, už ste urobili najmenej polovicu práce na jeho obrátení. Ale spoľahlivosť Koránu je podložená iba tým, že to povedal Mohamed a silou zbraní jeho nasledovníkov.

Čo o Mohamedovi vieme? Autorom najstaršieho Mohamedovho životopisu je Ibn Ishak. Táto biografia však vznikla viac ako 100 rokov po Mohamedovej smrti. Pri skúmaní Mohamedovho života sú k dispozícii viaceré životopisy odvodené z diela Ibn Ishaka, ďalej Korán a jeho komentáre, zbierky hadísov, ktoré sú závislé na Koráne a Mohamedovom životopise a záznamy o vojenských výpravách. Nezávislé zdroje o Mohamedovom živote v podstate neexistujú. Preto je prakticky nemožné povedať, nakoľko sú správy o Mohamedovom živote pravdivé.

Životopis napísaný Ibn Ishakom podáva niekoľko správ o proroctvách a znameniach predchádzajúcich vystúpeniu „Alahovho proroka“. Vznik všetkých týchto proroctiev je ale životopiscom zasadený do doby maximálne niekoľko desaťročí pred vystúpením Mohameda – teda do doby tesne pred jeho narodením. Autormi týchto proroctiev sú ľudia, ktorých existencia sa spomína iba v súvislosti s týmito proroctvami a nič iné o nich nevieme. To nám dáva možnosť predpokladať, že proroctvá boli alebo dodatočne vymyslené alebo umelo vytvorené ľuďmi, ktorí Mohamedovo vystúpenie pripravovali. (Treťou možnosťou samozrejme je, že môžu pochádzať od zlého ducha.) Vierohodnosť proroctiev o príchode Mohameda je teda, v porovnaní s biblickými proroctvami, neporovnateľne menšia. Je historicky doložené, že proroctvá o Ježišovi existovali už stáročia pred Jeho narodením. Knihy Starého zákona boli už niekoľko storočí pred Kristom rozšírené v mnohých opisoch ako v hebrejskom jazyku, tak aj v gréčtine, ktorá vtedy bola medzinárodným komunikačným prostriedkom. Okrem Biblie samotnej boli rozšírené mnohé rabínske interpretácie a rozprávania, ktoré sa na starozákonné knihy odvolávali. Izaiášove a iné biblické proroctvá boli známe veľkej časti gramotných ľudí na celom vtedy známom svete. Všetky tieto skutočnosti nám s historickou istotou dosvedčujú existenciu starozákonných kníh stáročia pred Kristom. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa skrze nálezy kumránskych zvitkov znova dokázalo, že celá kniha Izaiáš – vrátene jeho proroctiev opisujúcich podrobnosti o Kristovom narodení, utrpení a zástupnej obeti za mnohých hriešnikov – existovala už v 3. storočí pred Kristom (pred prekladom Starého zákona do gréčtiny – tzv. Septuaginta).

Čo ale vieme o „Alahovej príprave na zoslanie svojho proroka“? Mohamedov životopis nám naivne prináša správy, že niekoľko desaťročí pred Mohamedovým vystúpením sa v jeho rodisku – Mekke, ktorá už predtým bola posvätným miestom Arabov – utvorila skupina, ktorá sa rozhodla vytvoriť si svoje vlastné náboženstvo. Chceli nájsť „pravé náboženstvo Abraháma“ a Mohamed im v tom pomohol. Životopis menuje štyroch mužov, ktorí sa dohodli, že každý z nich sa vydá „hľadať pravé náboženstvo“. Jeden z nich sa volal Waraq a mal sestru menom Chadídža. Chadídža bola veľmi inteligentná žena, najskôr sa vydala za jedného z najbohatších obchodníkov Mekky; potom ovdovela. Táto bohatá vdova si najala mladého Mohameda, aby zaniesol jej tovar do Sýrie. Po úspešnom Mohamedovom návrate mu ponúkla manželstvo a hoci bola Chadídža oveľa staršia, Mohamed súhlasil. Už predtým sa Chadídžin brat Waraq vrátil zo svojich ciest „za pravým náboženstvom“. Podľa životopisu sa vraj stal kresťanom. Mohamedov životopis spomína aj to, že Chadídža sa so svojím bratom radila ohľadom Mohamedových videní a svojho muža potom povzbudzovala v tom, že je Alahovým prorokom. Z týchto zmienok sa môžeme nazdávať, že Mohamedove revolučné myšlienky nepochádzali výhradne z jeho zjavení.

 

2. Vnútorný pohľad na islam – jeho učenie

1. Verše Koránu propagujúce nenávisť a boj proti nemoslimom – s prípadnými komentármi

Dnešný západný svet zaujíma, či je terorizmus s islamom spojený len náhodou alebo vyplýva z jeho vieroučných postojov. V kresťanstve nejde len o nejaké „podriadenie sa“ istej náuke, ale ide o osobné prijatie Ježiša. Slovo islam, naproti tomu, doslova znamená „podriadenie sa“. Islam pozná tzv. džihád – svätú vojnu, ktorej zmyslom je zaviesť nadvládu tohto náboženstva nad všetkými národmi a celým svetom. Podľa Koránu, má byť každý vyzvaný k „podriadeniu sa“. Kto sa Alahovi nepodriadi dobrovoľne, ten mu má byť „podriadený“ násilím. Taký človek má byť podrobený špeciálnej náboženskej dani a je pokladaný za občana druhej kategórie. Dnes môžeme často počuť, že islam naopak znamená „mier“ (že koreňom tohto arabského slova sú spoluhlásky „slm“ – teda slovo „šalom“ – pokoj). Preto sa pozrime, čo učí Korán o vzťahu k inovercom.

(V prekladoch Koránu je slovo Alah prekladané ako „Boh“ – s veľkým „B“. Citáty uvádzame tak, ako sú v prekladoch Koránu dostupných aj na internete, ale čitateľov upozorňujeme, aby si pod slovom „Boh“ automaticky nepredstavovali pravého Boha.)

„Zabíjajte ich všade, kde ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, z ktorých vás oni vyhnali, veď zvádzanie od viery je horšie než zabitie. Avšak nebojujte s nimi na blízku Mešity posvätnej, dokiaľ oni s vami tu nezačnú bojovať. Ak však vás tu napadnú, zabite ich – taká je odmena neveriacich.“ (2:191)

„A je vám predpísaný tiež boj, ak keď je vám nepríjemný...“ (2:216)

„Bojovať v ňom (posvätnom mesiaci), je hriech ťažký, ... avšak zvádzať od viery je horšie než zabíjať.“ (2:217) – Porovnaj dnešné zákony o tzv. zneisťovaní viery moslimov platné napr. v Saudskej Arábii.

„Vy, čo veríte, neberte si za dôverníkov nikoho okrem ľudí z vás! Neveriaci nezabudnú vám škodiť a priali by si, aby ste upadli do ťažkostí. A už sa stala ich nenávisť zjavnou v ústach ich, avšak to, čo skrývajú v hrudi ich, je ešte horšie.“ (3:18)

„Vy, čo veríte! Buďte ostražití a vrhajte sa do boja po oddieloch alebo sa vrhajte hromadne!“ (4:71)

„Nech teda bojujú na ceste Božej tí, ktorí kupujú za život pozemský život budúci! A tým, ktorí bojujú na ceste Božej a budú zabití alebo zvíťazia, tým dáme odmenu nesmiernu!“ (4:74) – Ak hľadáme v Koráne ideologický základ pre terorizmus, tu ho bez pochyby nachádzame. Tento verš podporuje aj sebevražedné útoky moslimov. Akú odmenu ale po vlastnej sebevražde dostanú a od koho?

„Tí, čo bojujú na ceste Božej...“ (4:76)

„Bojuj na ceste Božej...“ (4:84)

„A priali by si, aby ste sa stali neveriacimi, ako sú oni ... A ak sa obrátia chrbtom, potom ich chyťte a zabite, kdekoľvek ich nájdete!“ (4:89)

„Kedykoľvek sa pokúsia vás zviesť na odpadnutie, budú v tom odrazení. A ak sa nebudú držať stranou od vás a nevzdajú sa vám na milosť a nezložia svoje ruky, vtedy ich chyťte a zabite, kdekoľvek ich nájdete! A nad týmito vám dávame právomoc zreteľnú.“ (4:91)

„A neveriaci sú naozaj pre vás nepriateľmi zjavnými.“ (4:101) – Treba si uvedomiť, že každého, kto vyznáva božstvo Ježiša Krista a Najsvätejšiu Trojicu, pokladá Korán za rúhača a neveriaceho: „A veru sú neveriaci tí, čo hovoria: Mesiáš, syn Máriin, je Boh!“ (5:72)

„Neochabujte v prenasledovaní týchto ľudí!“ (4:104)

„A odmenou tých, čo viedli vojnu proti Bohu a Jeho poslovi a šírili na zemi pohoršenie bude veru to, že budú zabití alebo ukrižovaní alebo budú im useknuté ich pravé ruky a ľavé nohy alebo budú zo zeme vyhnaní.“ (5:33) – V tomto verši by sa mohlo zdať, že o vymeraný trest sa postará sám Alah. Z kontextu ďalších miest je ale jasné, že správny moslim by mu v tom mal pomôcť.

„Ja vrhnem do sŕdc tých, čo neveria, hrôzu a vy bite ich po väzoch a bite ich po všetkých prstoch!“ (8:12)

„Vy, ktorí veríte! Keď sa na pochode stretnete s neveriacimi, neobracajte sa k nim chrbtom!“ (8:15) „A ktokoľvek sa k nim v ten deň obráti chrbtom, okrem toho, kto sa obráti do iného boja alebo sa vzdiali, aby sa pripojil k inému oddielu, ten uvalí na seba hnev Boží a útulkom jeho sa stane peklo – a ako hnusný je to cieľ konečný!“ (8:16) – Tu vidíme, že moslim sa v boji nesmie vzdať, ani utiecť. Má len dve možnosti: vyhrať alebo padnúť, zabiť alebo byť zabitý. Takí ľudia sú vo vojne veľmi nebezpeční.

„Nie ste to vy, kto ich zabil, ale Boh ich zabil; a nevrhal si ty, keď si vrhal, ale bol to Boh, kto vrhal, aby vyskúšal veriacich skúškou dobrou. (8:17) – Toto je naozaj „svätá vojna“, kde moslim vystupuje priamo menom Alaha.

„Bojujte teda proti nim, aby už nebolo pokušenie k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo iba Božie.“ (8:39) – V tomto verši je jasne vidno, že boj predpísaný Koránom nie je rozhodne iba sebaobranou, ale ide o vojnu, ktorá môže skončiť jedine totálnym víťazstvom islamu.

„Nech sa nenazdávajú, tí, čo neveria, že nás predhonia – nepodarí sa im uniknúť nášmu zásahu!“ (8:59) – Tzn. boj, ktorý hľadá úplnú likvidáciu nepriateľa.

„Pripravte teda proti nim všetko, čo schopní ste postaviť zo sily a oddielov jazdeckých, aby ste zastrašili nepriateľov Božích aj nepriateľov svojich a iných mimo nich, ktorých ešte dobre nepoznáte, ale ktorých Boh dobre pozná.“ (8:60) – Tu je vidno, že moslimovia dostali od začiatku úlohu bojovať proti všetkým národom, ktoré vtedy „ešte ani nepoznali“.

„Prorok, povzbudzuj veriacich do boja! Ak medzi vami bude dvadsať vytrvalých mužov, porazia dvesto, ak ich medzi vami bude sto, porazia tisíc neveriacich, lebo sú to ľudia nechápaví.“ – Aj dnešní moslimovia sa riadia podľa tejto rady a sú schopní povstať do boja, hoci sú ešte v menšine. Svedčí o tom napr. reakcia Liaquata Balocha, generálneho sekretára hlavnej organizácie islamských fundamentalistov v Pakistane na výzvu Benedikta XVI. z januára 2011. Pápež sa vtedy vyjadril, že by mali zrušiť zákon o tzv. rúhaní. Podľa tohto moslima, Benediktove slová „vyzývajú ku konfliktu civilizácií, ktorý potopí celý svet v priepasti krvavej vojny“. Keď ide o svätú vojnu, sú moslimovia veľmi inteligentní, vedia, že „neveriaci sú ľudia nechápaví“. Európania nedokážu ich náboženskú horlivosť pochopiť a je pre nich neuveriteľné, že by si nejakí prišelci robili nárok na ich územie.

„A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zabíjajte ich, obkľučujte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy!“ – Tejto výzve Koránu boli poslušní napr. moslimovia v dedine Kurzu Karama pri meste Jos v strednej Nigérii, ktorí tu v dňoch okolo 20 januára 2010 zavraždili stovky kresťanov. Chytali ich do zvieracích pascí a pripravovali im najrôznejšie smrtiace nástrahy. Telá 150 kresťanov našli v studniciach a odpadových jamách. Podobné akcie v duchu tohto verša z Koránu prebiehali aj v Nigérii v októbri 2011.

Verš Koránu pokračuje: „Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť svojou cestou, veď Boh je veru odpúšťajúci, zľutovný.“ (9:5) – Ale nigérijskí kresťania sa podľa všetkého nechceli poslušne „modliť“ k Alahovi, ani nedávali „almužnu Alahovým služobníkom“, preto pre nich tento „Boh odpúšťajúci, zľutovný“ žiadne zľutovanie nemal.

„Ak však porušia svoju prísahu potom, čo uzatvorili zmluvu; a zaútočia na náboženstvo vaše, potom bojujte proti vodcom neverectva; a pre nich neplatia žiadne prísahy – snáď potom prestanú. (9:12) – Zaujímavé je, že sa tu nehovorí: „zaútočia na vás“, ale hovorí sa: „na náboženstvo vaše“. Tu Korán nabáda aj k útokom na tých, čo islam napadnú iba slovne. Tzv. zákony o rúhaní v moslimských krajinách svedčia, že aj dnešný moslimovia to tak chápu.

„Bojujte proti tým, čo neveria v Boha (Alaha) ... a ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma, dokiaľ nedajú poplatok priamo vlastnou rukou, súc ponížení.“ (9:29) – Tu Korán určuje boj konkrétne proti židom a kresťanom („vlastníci Písma“). Tento verš vyvracia dnes často opakované klamstvá, že vraj islam nič nemá proti kresťanom, uctieva toho istého Boha a chce s kresťanmi žiť v mieri. To je nezmysel.

„Choďte do boja ľahkí aj ťažkí a bojujte majetky aj osobami svojimi na ceste Božej!“ (9:41) – Moslim má šíriť islam všetkými dostupnými prostriedkami (vrátanie prisťahovalectva, zaberania priestorov, budov, obchodovania, plodenia detí, atď.), kiež by sme si z nich my kresťania zobrali v tomto príklad.

„A Boh veru kúpil od veriacich ich osoby aj ich majetky s tým, že im budú dané záhrady. A oni bojujú na ceste Božej – zabíjajú a sú zabíjaní. A to je sľub Jeho pravdivý daný v Tóre, v Evanjeliu aj v Koráne.“ (9:111) – Verš tvrdí, že aj evanjelium sľubuje raj ako odmenu za zabíjanie inovercov. Tým Korán uráža všetkých kresťanov, lebo Biblia nič také neučí.“

„Vy, čo veríte, bojujte proti tým z neveriacich, ktorí sú nablízku. Nech vo vás nájdu tvrdosť.“ (9:123)

„Nepočúvaj neveriacich, ale pusť sa proti nim do boja úporného“ (25:52) – Medzináboženský dialóg teda Korán odmieta.

„A keď sa stretnete s neveriacimi, udrite ich do väzov, a až im spôsobíte úplnú porážku, pevne ich spútajte! A potom ich alebo omilostite alebo prepustite za výkupné, pokiaľ vojna neodloží svoje bremeno. Keby Boh chcel, pomohol by si sám proti nim, avšak nerobí tak preto, aby vás jedných druhými podrobil skúške. A Boh nedopustí, aby sa stratili skutky tých, ktorí boli zabití na ceste Božej.“ (47:4) – Korán nielenže propaguje násilie a zabíjanie, ale robí z neho dokonca čnosť a sľubuje za ne posmrtnú odmenu, čo je hrozný podvod. Zároveň je v tomto verši vyjadrená zaujímavá „teológia vojny“. Moslim je pokladaný za nástroj Boží na podrobenie neveriacich. Slová: „aby vás jedných druhými podrobil skúške“ ukazujú, že moslim má svoju vieru a oddanosť osvedčiť práve zabíjaním „neveriacich“

„Prorok, bojuj usilovne proti neveriacim a pokrytcom a buď k nim prísny. Ich útočiskom bude peklo, aký hnusný je to cieľ konečný!“ (66:9) – Zaujímavé je, že Alah, ktorý má byť autorom týchto slov, nenabáda proroka, aby niečo urobil pre spásu tých, ktorým hrozí peklo. Naopak ho povzbudzuje, aby ich tam poslal.

„A On je ten, čo zoslal posla svojho so správnym vedením aj s náboženstvom pravdivým, aby zvíťazilo nad všetkými náboženstvami, aj keď sa to protiví modloslužobníkom.“ (61:9)

 

2. Verše Koránu popierajúce Najsvätejšiu Trojicu

Pri čítaní Koránu zistíme, že na mnohých miestach reaguje na kresťanskú vieru. Ak ho budeme čítať ako ľudia, ktorí medzi mnohými vplyvmi všetkých svetových náboženstiev hľadajú pravdu o Bohu, nájdeme tu dve základné posolstvá: 1. Boh je jeden. 2. Je tu sústavne popieraná pravda, že Ježiš je Boží Syn a pravý Boh. Ponuka náboženských právd bola v dobe Mohameda už v podstate tá istá ako dnes. Iba prístup k informáciám bol o niečo ťažší. Mohamed pri svojich cestách do Sýrie mal ale rozhodne možnosť nadobudnúť dôkladnejšiu známosť kresťanstva než tú, o ktorej svedčí Korán. Korán vznikol v prostredí už značne ovplyvnenom kresťanstvom aj judaizmom, a  pokiaľ by neobsahoval odmietnutie Ježiša ako Spasiteľa a pravého Boha, nemal by vlastne dôvod k svojej existencii. Z historických okolností vzniku islamu ako nového náboženstva teda jasne vyplýva, že odmietnutie Krista je jeho ústredným a podstatným bodom.

Korán kresťanskú vieru odsudzuje ako polyteizmus, a to kvôli učeniu o Najsvätejšej Trojici, ktorú spomína celkom neinformovane a pomýlene – ako Ježiša, Otca a Máriu. Židov odsudzuje za to, že väčšina z nich sú „neveriaci“ a modlári. Za jediné monoteistické náboženstvo islam prehlasuje sám seba. Jednou z hlavných myšlienok Koránu je jednoznačné odmietnutie Kristovho Božstva. Mohamed dokonca pokladal sám seba za väčšieho od Ježiša.

„A veru sú neveriaci tí, čo hovoria: -Mesiáš, syn Máriin je Boh!- A riekol Mesiáš: -Synovia Izraela, ... Kto bude pridružovať k Bohu, tomu Boh zakáže vstup do raja a bude mu príbytkom oheň pekelný.-„ (5:72) Proti Ježišovmu božstvu sa podobne vyjadrujú aj verše 5:17, 9:30 a ďalšie, z ktorých niektoré sa citujú nižšie. Mohamed tvrdil, že tieto slová a celý Korán mu zoslal Alah. Ak by bol Alah totožný s Bohom kresťanov, nikdy by ľuďom nezoslal toto vrcholné klamstvo. Podobne sa kresťan musí pozerať aj na celé učenie islamu, ktoré v mnohom odporuje pravému Božiemu zjaveniu. Mohamed nemôže byť pravým prorokom, lebo jeho učenie je v rozpore s celým Božím zjavením Starého i Nového zákona. Ak teda mal nadprirodzené zjavenia, museli jeho vízie pochádzať od zlého ducha. Božie slovo hovorí: „Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete.“ (1 Ján 4,3) Francúz Carra de Vaux v knihe: „Mohamedánstvo“ z roku 1877 píše: „V týchto krízach Mohamed upadal do akýchsi epileptických záchvatov, majúc hlavu vyvrátenú dozadu, oči planúce, penu okolo úst a bol celý spotený.“ Ak nechceme tvrdiť, že skrz Mohameda hovoril zlý duch, potom by sme museli predpokladať, že žiadne zjavenie nemal, a že Korán je čisto ľudského pôvodu.

„A sú veru neveriaci tí, čo prehlasujú: Boh je tretí z trojice.“ (5:73) – Všetci kresťania sú teda pre moslimov „neveriaci“ a ako s neveriacimi (psami) s nimi majú narábať.

„Ale oni urobili Bohu spoločníkov...“ (13:33) „A zobrali si učencov svojich a mníchov svojich za pánov popri Bohu a tak isto aj Mesiáša, syna Máriinho, hoci im bolo prikázané uctievať iba Boha jediného. A niet božstva okrem neho, ktorý svojou slávou je povznesený nad tých, ktorí sú k Nemu pridružovaní!“ (9:31) – Korán nezmyselne upodozrieva kresťanov, že svätých uctievajú tou istou úctou ako Mesiáša. Podobne by kresťania mohli tvrdiť o moslimoch, že k Alahovi „pridružujú“ Mohameda a že ho uctievajú. Korán opakuje tieto nezmysly, lebo jeho cieľom je zničiť vieru v Spasiteľa Pána Ježiša Krista.

„Povedzte, uverili sme v Boha a v to, čo zoslal nám, i v to, čo zoslal Abrahámovi, Izmaelovi, Izákovi, Jakubovi a kmeňom, i v to, čo bolo dané Mojžišovi, Ježišovi, a v to, čo bolo dané prorokom od ich Pána. My medzi nimi nerobíme rozdiely...“ (2:136) Verš 3:84 opakuje to isté takmer doslova. Mohamed nerobí rozdiel medzi prorokmi, medzi ktorých radí aj Ježiša. Za jediného proroka, ktorý vyniká nad ostatných, pokladá sám seba a prehlasuje sa za „vrchol a korunu prorokov“.

„Hovoria, buďte židmi alebo kresťanmi, a vtedy budete správnou cestou vedení. Odpovedz im: Nie, nasledujte náboženstvo Abraháma, ktorý bol hanífom a nie modloslužobníkom!“ (2:135) Mohamed tvrdí aj o kresťanoch a židoch, že sú modloslužobníkmi.

„Ak uveria v niečo podobného tomu, čomu v veríte, potom pôjdu po ceste správnej.“ (2:137) – Slová „niečo podobného“ trefne vyjadrujú charakteristickú nejednoznačnosť islamu a jeho mnohé nelogické protiklady. Vo vzťahu ku kresťanskej viere a kresťanom je Korán rozporuplný. Na jednej strane hovorí, že ich knihy sú zoslané od Alaha, a na druhej strane tvrdí, že Alah nemá Syna. Potom by sme povedali, že Alah je niekto iný než Boh Otec, lebo On Syna má. Korán tvrdí, že Abrahám aj Ježiš uctievali Alaha. Tak isto Korán niekoľkokrát hovorí, že niektorí z kresťanov sú „veriaci“, inde však hovorí, že každý, kto vyznáva, že Ježiš je Boh, je „neveriaci“.

„Mária, Boh ti oznamuje zvesť radostnú o Slove, ktoré od Neho prichádza, ktorého meno je Mesiáš, Ježiš syn Máriin, a bude blahoslavený na tomto i tamtom svete a tiež jedným z tých, ktorí k Bohu budú priblížení.“ (3:45) Korán používa kresťanské pojmy ako „Slovo“, „Mesiáš“. Obsah, ktorý týmto Ježišovým titulom dáva, je nejasný, určite ale iný, než majú pre kresťanov.

„Vlastníci Písma! Nepreháňajte vo svojom náboženstve a hovorte o Bohu iba pravdu! Naozaj Mesiáš Ježiš, syn Máriin, je iba poslom Božím a slovom Jeho, ktoré vložil do Márie, a duchom z Neho vychádzajúcim. A verte v Boha a poslov Jeho a nehovorte: Trojica! Prestaňte, a bude to tak pre vás lepšie. Boh naozaj je jediným Bohom, on povznesený je nad to, aby mal dieťa.“ (4:171) – Argument „bude to tak pre vás lepšie“ nápadne pripomína zastrašovanie rôznymi teroristickými skupinami.

„Mesiáš, syn Máriin, nie je viac než posol, pred ktorým boli už poslovia iní. A matka jeho bola pravdovravnou.“ (5:57) – Keďže bola Ježišova Matka pravdovravnou, prečo nevarovala Alžbetu, ktorá zvolala: „Čím som si zaslúžila, že ku mne prišla matka môjho Pána?“ Prečo nevarovala Panna Mária pred modloslužbou apoštolov a mnoho ďalších ľudí, ktorí sa klaňali jej synovi. Prečo nenapomenula Tomáša, ktorý pred vzkrieseným Ježišom padol na zem a vyznal ich spoločnú vieru v Ježiša slovami: „Pán môj a Boh môj.“? Prečo Mária nedementovala správy o Ježišovom počatí z Ducha Svätého? Prečo nenapomenula Pavla, Jána, Petra a ďalších apoštolov, ktorí kázaním aj písomne svedčili o Ježišovom božstve. To Mohamed nevysvetľuje. Namiesto toho svojím nasledovníkom radšej odporúčal, aby Nový zákon nečítali.

„A hľa, vravel Boh: Ježiš, syn Máriin, azda si to bol ty, kto povedal ľuďom: Zoberte si mňa a matku moju ako dve božstvá popri Bohu? A odpovedal? Sláva Tebe! Nebolo na mne, aby som povedal niečo, na čo som nemal právo!“ (5:116) Ale my vieme, že Ježiš sa s židmi hádal práve o svojom božstve (napr. Ján 8,59) a práve preto bol nimi ukrižovaný. Korán tu hrubo prekrúca a karikuje Biblické zjavenie.

„Takýto je Ježiš, syn Márie ... Nie je dôstojné Boha, aby si zobral syna nejakého.“ (19:34-35) Ale Kristus naopak hovorí: „Mňa oslavuje Môj Otec, o ktorom vy tvrdíte, že je vaším Bohom.“ (Ján 8,54)

„A spomeň si, ako vravel Ježiš syn Máriin: Deti Izraela, ja som naozaj poslom Božím k vám, potvrdzujúcim pravdivosť toho, čo bolo predo mnou zoslané z Tory, a oznamujúcim vám radostnú zvesť o poslovi, ktorý po mne príde, a ktorého meno Ahmed bude.“ (61:6) Tu sa Korán hrubo rúha Kristovi a uráža všetkých kresťanov. Veď tvrdí, že obsahom Ježišovej radostnej zvesti – evanjelia, je predpoveď príchodu Mohameda, Ahmed totiž malo vraj byť jedno z Mohamedových mien. Skutočný obsah evanjelia – radostnú správu o pokání z mŕtvych skutkov a odpustení hriechov v Ježišovi Kristovi, ktorý je pravým Bohom, čo prišiel na tento svet, stal sa človekom, zomrel z lásky k nám za naše hriechy, vstal z mŕtvych a daroval nám Ducha Svätého na pokánie a odpustenie hriechov – túto správu Korán celkom ignoruje, a jeho hlavným cieľom je o túto spásu ľudí okradnúť a priviesť do pekla.

„Opýtaj sa, prečo Pán tvoj má dcéry mať, keď oni predsa synov majú ... Vari nie je to iba ich výmysel, keď hovoria: -Boh splodil- a veru sú to luhári! A že by si namiesto synov vyvolil dcéry? Čo je s vami, že máte takéto názory? Vari sa nespamätáte? ... Predložte teda Písmo svoje, ak ste pravdovravní. A urobili Boha s džinmi príbuzného.“ (37:149-158) – U Arabov bol problém, že ľudia uprednostňovali synov pred dcérami. Keď sa narodilo dievča, zrejme sa stávalo, že ho „obetovali bohom“, čím sa ho zbavili. Mohamed mieša pohanské praktiky s kresťanským učením o Božom Synovi. Alebo mal o Ježišovi celkom pomýlené informácie alebo sa Mu vedome rúhal.

„A keď je syn Máriin ako príklad spomínaný ... On nie je viac než služobníkom Našim, ktorému sme svoju priazeň darovali.“ (43:57-59) – Ten, ktorý je autorom Koránu, a ktorého záujmom je presvedčiť ľudí, že Ježiš je iba obyčajným človekom, tu tvrdí, že sa mu Ježiš poklonil, za čo mu vraj on preukázal svoju priazeň. V skutočnosti však Pán Ježiš túto jeho ponuku mimoriadnej priazne pri pokúšaní na púšti odmietol.

„Keby mal Milosrdný syna, ja uctieval by som ho ako prvý.“ (43:81) – Mohamed tu svedčí sám proti sebe, že Ježiša, skutočnú Pravdu, v skutočnosti ani nehľadal.

3. Doketizmus v Koráne

Okrem popierania ústrednej pravdy kresťanstva, že Ježiš je pravý Boží Syn, nájdeme v Koráne napr. aj starovekú herézu doketizmu, ktorá sa šírila v gnostickom prostredí. Doketizmus tvrdí, že Ježiš mal iba zdanlivé telo, a preto ani netrpel a fyzicky nezomrel.

„A potom prekliali sme ich za ... ich slová: -Veru sme zabili Mesiáša Ježiša, syna Máriinho, posla Božieho!- Avšak nie tak, oni ho nezabili ani neukrižovali, iba sa im to tak zdalo. A veru tí, čo sú o ňom rozdielnej mienky, sú naozaj na pochybách o ňom. A nemajú o ňom vedomosti žiadnej a sledujú iba dohady; bo nezabili ho určite.“ (4:157) – Mohamedovi sa heréza doketizmu hodila, lebo Ježiša nepokladal za Spasiteľa. Ak by nemal Ježiš skutočné ľudské telo a nebol naozaj jedným z nás, nemohol by nás ani zastupovať pred Otcom, nemohol by zomrieť na kríži a zadosťučiniť tak za hriechy ľudí.

Doketizmus sa Mohamedovi páčil, pretože jeho náboženstvo vôbec nepozná vykúpenie a spásu. Hovorí sa tu o tom, že Alah odpúšťa hriechy, ale nikde sa neukazuje na skutočné pokánie, ako sa pred Bohom pokoriť, a že spásu prijímame skrze vieru v Ježiša, ktorý sa ponížil a obetoval za mňa a moje hriechy. Islam sa prehlasuje za náboženstvo Abrahámovo, ale nie je ním. Abrahám mal spasiteľnú vieru. Aj keď sa narodil ako pohan, poznal pravého Boha a vierou v Neho si získal ospravedlnenie. Abrahám v podstate veril v Ježiša Krista, pretože veril v prísľub Mesiáša, ktorý mu bol Bohom daný; veril, že v jeho potomkovi budú požehnané všetky pokolenia zeme. Nebola to žiadna abstraktná, či ezoterická viera. Nebola to otázka pocitov, zážitkov. Abrahám veril v celkom konkrétnu vec: že sa mu narodí syn, syn, na ktorého sa vzťahovalo prisľúbenie spásy dané už prarodičom v raji. Ježiš sám hovorí, že Abrahám Ho poznal. Čítajme Ján 8,56-59: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa." Židia mu vraveli: "Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?" Ježiš im povedal: "Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som." Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.“ Abrahámova viera je nadprirodzená Božia sila, skrze ktorú sa v živote človeka dejú nemožné veci: odpustenie hriechov, ospravedlnenie a spasenie, uzdravenie a zázraky. Tajomstvo tejto Božej sily v živote človeka, sily viery, je v blízkosti osoby Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý „skôr ako sa Abrahám narodil Ja Som“. Islam ale chápe vieru iba ako „podriadenie“ sa učeniu Koránu a nie ako osobný vzťah k Bohu. Korán síce priznáva Ježišovi titul Emanuel, ale vôbec mu nedáva význam, ktorý toto Mesiášovo meno obsahuje. Evanjelium nám ale zjavuje, že Ježiš je večný Boh a v plnosti času sa narodil zo ženy, aby nás vykúpil z hriechov a spasil – pravý Boh a pravý človek. Takáto bola viera Abrahámova – konkrétna, skutočná, účinná, živá a spasiteľná. Viera islamu ale žiadnu spásu neprináša.

4. Džinovia a pôvod Koránu

Vráťme sa k otázke pôvodu Koránu. Aký duch je za Koránom. Kto Mohameda inšpiroval: bol to pravý Boh alebo odveký nepriateľ Boží, ktorí nenávidí ľudstvo a snaží sa nás oklamať a priviesť tam, kde je on sám – do pekla. Už sme povedali, že Korán bol napísaný asi 10 rokov po Mohamedovej smrti. Vraj doslovne podľa jeho výpovedí. Korán je rozdelený na kapitoly a verše. Celý jeho text pokladajú moslimovia za Alahom nadiktovaný Mohamedovi. 72. kapitola Koránu má iba 28 veršov a volá sa „Džinovia“. Arabi verili v džinov, akýchsi púštnych duchov. Korán tu tvrdí, že niektorí džinovia sú zlí, iní naopak „uverili“ a uctievajú Alaha. Z kresťanského pohľadu je ale jasné, že títo tzv. dobrí džinovia, ktorí v tejto kapitole prehovárajú, nemôžu byť Božími anjelmi. My kresťania máme poznanie, že netelesné duchovné bytosti (anjeli) sú alebo dobrí alebo zlí. Všetci anjeli už prešli skúškou. Niektorí obstáli a tým získali blažené nazeranie na Boha a majú poznanie všetkého, čo im chce Boh odhaliť. Anjeli, ktorí vo skúške neobstáli, sa stali démonmi, tí sú večne zavrhnutí od Božej tváre. Satan a jeho démoni nemajú nazeranie na Boha a chýba im nadprirodzené poznanie. Vedia o Bohu iba na základe prirodzeného intelektu, ktorý im Boh dal pri stvorení. Poznanie nadprirodzených právd v zásade nemajú a informácie o nich získavajú iba nepriamo. Tento proces nepriameho poznania, (ktorý môže byť aj narušený mnohými dezinformáciami) je výstižne zachytený práve v 72. kapitole Koránu. Kresťanovi je jasné, že džinovia, ktorí tu hovoria, sú zlí duchovia. Zaujímavý je práve ten spôsob „pokútneho“ informovania sa týchto duchov – dáva nám možnosť získať predstavu o tom, ako sa útržkovité informácie z Božieho zjavenia dostali do Mohamedových vízií. Uvádzame celý text 72. kapitoly (kurzívou) s priebežným komentárom.

1. Povedz: "Bolo mi vnuknuté, že skupina z radov džinov počúvala a povedala: "Počuli sme Korán podivuhodný", 2. "Správne usmerňuje k ceste správnej a rozumnej, a tak sme v neho uverili a k Pánovi nášmu nebudeme pridružovať nikoho", 3. "Veľkosť Pána nášho je vysoko nad čímkoľvek, neučinil si spoločníčku a ani dieťa". - Diabli tu tvrdia, že uverili v jedného Boha (to je pravda, hovorí to aj Jak 2,19: „Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria a trasú sa.“) Nenechajú sa však zahanbiť a hneď sa rúhajú Pánu Ježišovi – Božiemu Synovi a vysmievajú sa z kresťanskej dogmy o Najsvätejšej Trojici.

4. "Ten nerozumný z nás hovoril o Bohu niečo presahujúce pravdu", 5. "Mysleli sme si, že ľudia a džinovia nepovedia o Bohu klamstvá". – Diabli tu odhaľujú, že sa o Bohu dozvedeli to, čo nevedeli (tajomstvo Najsvätejšej Trojice), hneď to však označujú za klamstvo, lebo vedia, že ten z ľudí, kto uverí v Ježiša – Božieho Syna, bude zachránený od pekla, kam ho oni chcú dostať.

6. "Existovali muži z radov ľudí, ktorí sa dávali pod ochranu mužov z radov džinov, avšak tí iba ich pochabosť rozmnožili", 7. "Oni si mysleli podobne, ako ste si mysleli, že Boh nevzkriesi nikoho". – Diabol sa nazdával, že Ježišova smrť je jeho víťazstvom, myslel si, že Boh ho nevzkriesi. Zistil však, že sa trocha prepočítal, preto teraz sliedi a zisťuje, čo bude ďalej.

8. "Hľadali sme v nebi, avšak našli sme ho naplnené strážcami veľmi silnými a meteoritmi", 9. "Sedávali sme v ňom na určitých miestach, aby sme počúvali. Kto by ale teraz počúval, zistí, že naňho čaká plameň šľahajúci". – Diabol sa vždy snažil zistiť niečo o Božích plánoch, lebo si vo svojej zaslepenej pýche myslí, že môže nad Bohom zvíťaziť. Avšak potom, čo Ježiš vykonal „očistenie od hriechov“ nastal v duchovnej oblasti radikálny prevrat: anjeli strážiaci prístup do neba s ohnivými mečmi (por. Gn 3,24) sliediacim diablom jasne ukazujú, že pekelný oheň je ich večným podielom.

10. "My nevieme, či zlo bolo mienené pre tých, ktorí sú na zemi, alebo ich Pán chcel pre nich niečo správne a rozumné.“ – Diabol nevie, koľko ľudí bude môcť strhnúť do pekla, ale robí čo môže, aby ich bolo čo najviac. Preto nepracuje iba jednotlivo, ale vynalieza celé lživé ideológie a smrtiace systémy, ktoré potom vnuká svojim ľuďom, aby s ich pomocou priviedol do zatratenia celé národy. Najúčinnejšími z týchto diabolských systémov sú falošné náboženstvá ponúkajúce cestu samospasenia vydávajúce sa za „správne vedenie“.

11. „Medzi nami sú ozaj bezúhonní a sú medzi nami aj iní než taký, my na sekty sme rozdelení. 12. Myslíme, že nikdy sa nám nezdarí uniknúť zásahu Božiemu na zemi, ba ani pomocou úteku.“ – Diabol je naozaj sám v sebe rozdelený. Ježiš hovorí: „Ak povstane satan sám proti sebe a je rozdelený, nebude môcť obstáť, ale je s ním koniec.“ (Mk 3,23) Diabolskí duchovia sa delia napr. na tých, ktorí vystrájajú všelijaké divadelné kúsky – krik, brechanie, zavíjanie apod. Od týchto sa veľmi odlišujú diabli, ktorí na seba berú podobu anjela svetla a rôzni náboženskí démoni: náboženskí duchovia saducejskí a farizejskí, ktorí sa práve v islame mimoriadne aktívne realizujú. Duch saduceizmu sa tu prejavuje popieraním Ježišovho božstva, zastieraním spásy v Kristovi a systematickým zosmiešňovaním pravého Božieho slova. Duch farizejstva sa tu prejavuje horlivými modlitbami konanými aj na verejnosti, presnými obradmi, ktoré moslimovi „zaručujú“ tzv. očistenie.

13. "Keď sme počuli správne usmernenie, my sme uverili v neho. Kto uverí v Pána svojho, ten nech sa nebojí ubratia a ani vyčerpania". 14. "Medzi nami sú moslimovia a sú medzi nami takí, ktorí sa spravodlivosti nedržia. Kto sa Bohu oddal, ten vyhľadal to, čo je správne a rozumné". 15. Tí, ktorí sa spravodlivosti nedržali, tí budú pre peklo drevom.“ – Tu sa diabol ukazuje ako majster klamstva a pretvárky. Aby dosiahol svoj cieľ vie sa dokonca akoby „obrátiť“ a propagovať vieru a akoby úctu k jednému Bohu a nazýva to správnym vedením. Tým všetkým pritom sleduje jediný ciel: oddeliť ľudí od Ježiša Krista a Jeho predrahej krvi preliatej za ich hriechy a uvrhnúť ich tak do pekla. – Toto je islam.

16. Keby sa boli vzpriamili na ceste správnej, boli by sme im dali napiť sa vody hojnej. 17. Aby sme ich ňou skúške vystavili. Kto sa odvráti od spomínania si na Pána svojho, toho uvedie do trápenia ťažkého. 18. "Mešity sú určené pre uctievanie Boha, preto nevzývajte popri Bohu nikoho iného". – V tejto vete diabol znova opakuje svoje rafinované klamstvo, ktoré je ústrednou myšlienkou Koránu: Pretláča vieru v jedného Boha, aby pomocou tejto polopravdy presvedčil ľudí, že „Boh nemá Syna“. Za tým účelom je dokonca schopný poskytnúť tým, čo mu uveria úžasné duchovné zážitky, pocity šťastia a pokoja („boli by sme im dali napiť sa vody hojnej“)

19. "Keď vstal ten Bohu poddaný, vzývajúc Ho, takmer sa naňho v skupinách nalepili". – Diabolský klam šírený Mohamedom bol v tom, že sa dokonca bojovalo proti polyteizmu a modlárstvu a pretláčala sa viera v jedného „Boha“. Cieľom tejto „úžasnej duchovnej misie“ bolo ale jedno: zabrániť národom na prednom Východe, aj mnohým ďalším, v prijatí Krista.

20. Povedz: "Ja vzývam len Pána svojho a nepridružím k Nemu nikoho". 21. Povedz: "Nemám moc privodiť vám škodu a ani vás prinútiť k niečomu rozumnému". 22. Povedz: "Mne neposkytne ochranu pred Bohom nik a nenájdem mimo Neho útočište". 23. "Jedine ak oznámením toho, čo od Boha pochádza a Jeho posolstva". Kto neuposlúchne Boha a jeho posla, tomu sa dostane oheň pekelný, v ktorom ostane naveky vekov.  – Znova tu hovoria tí, ktorí nedovolene načúvajú Božím výrokom, aby ich zneužili proti Bohu, čo potvrdzuje verš 20. ktorý opäť popiera Najsvätejšiu Trojicu.

24. Až keď uvidia to, čo im bolo sľúbené, vtedy budú vedieť, kto má slabšieho pomocníka a ochrancu a menší počet. 25. Povedz: "Neviem, či je blízko to, čo je vám sľúbené, alebo tomu Pán môj učiní čas vzdialený". – Diabol vie, že mu ostáva málo času, ale nevie koľko. Tým, ktorí mu uverili, ukáže po smrti svoju „odmenu“ a až prijmú účasť na jeho zúfalstve, bude sa im vysmievať.

26. On pozná to, čo nie je známe a neukáže nikomu to, čo On určil, že nemá byť známe. 27. Jedine tomu, s kým je spokojný ako s poslom. Tomu vloží do cesty pred neho i za zaňho pozorovateľov. 28. Aby vedel, že oznámili posolstvá Pána svojho – Zlí duchovia zrejme nemôžu tak celkom ľahko poznať Božie pravdy ani zo slov žijúcich ľudí, pretože Božích služobníkov obklopujú anjeli, ktorí zlým duchom bránia preniknúť. A u zlých ľudí si zasa nemôžu byť istí, či o Bohu hovoria pravdu.

a že On obsiahol všetko, čo u nich je a že všetko spočítal v presnom počte. – Aby bolo diablovo klamstvo spoľahlivo účinné, pridáva aj nakoniec pravdivý výrok o Bohu. V skutočnosti ale samozrejme ide o klamstvo, lebo z celého kontextu vyplýva, že sa tu nehovorí o pravom Bohu. Hovorí tu totiž otec klamstva.

Tým, že Korán necháva zaznieť tieto slová „džinov“, svedčí sám proti sebe, že jeho autorom nie je Boh, ale duch opačný, nad ktorým Ježiš zvíťazil. Diablovi nevadí náuka o jednom Bohu, ale vadí mu skutočná Božia moc a Božia múdrosť, ktorou je Ježiš Kristus. Bez Ježiša niet spásy, bez Ježiša niet života, bez Ježiša sme a ostaneme otrokmi hriechu a smrti. On sám hovorí: "Ako môže satan vyháňať satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom.“ (Mk 3, 22-30)

Islam je náboženstvo strachu, nenávisti a násilia, a to z jedného jednoduchého dôvodu, pretože tam nie je Ježiš. Iba Ježiš premohol diabla, jedine Ježiš zviazal toho silného. Iba Ježiš je silnejší než zloduch, iba On sám je tou pravou cestou spásy, cestou k Bohu. Kto nemá Syna, nemá ani Otca. Môže mať aj dobre mienené teórie o pokoji a láske, ale kto vedome odmieta Ježiša, tomu v reálnom živote ostáva iba prázdnota, nepokoj a nenávisť, pretože sám nezakúsil a nemá odpustenie hriechov, spasenie v Ježišovi Kristovi.

5. Postoj moslimov a Koránu k Biblii:

Korán sa na mnohých miestach odvoláva na Tóru (Mojžišov zákon) a na evanjelium. Ale dnešní moslimovia tvrdia, že to, čo Boh v týchto knihách zjavil, sa do dnešnej doby nezachovalo alebo sa zachovalo iba veľmi skreslene. Bibliu ako ju poznáme teda pokladajú za židovsko-kresťanský podvrh. Evanjelium, ktoré hlásal Ježiš malo podľa nich celkom iný obsah. Z Koránu však tento postoj nevyplýva. Korán naopak označuje vtedajšie „knihy“ kresťanov za skutočné Ježišovo evanjelium:

„A vydali sme sa v šľapajach Ježišových, syna Máriinho, aby potvrdil pravosť toho, čo obsiahnuté bolo predtým v Tóre, stalo sa správnym vedením aj varovaním pre bohabojných. Nech vlastníci evanjelia súdia podľa toho, čo Boh v ňom zoslal; tí potom, čo nezmýšľajú podľa toho, čo Boh zoslal, sú nehanebníci.“ – Keď Korán v 6. storočí tvrdí, že sa „vlastníci evanjelia“ majú riadiť podľa toho, čo v ňom Boh zoslal hovorí tým, že v tej dobe mali kresťania k dispozícii pravdivé evanjelium, ktoré hlásal Ježiš. Potom by stačilo, keby moslimovia navštívili múzeum napr. vo Vatikáne alebo v Londýne, či Paríži, kde sa uchovávajú ručne písané kódexy s evanjeliami písané práve v 6. st. Snáď by potom pochopili, že sa mýlia. Alebo to nie je tak jednoduché?

 

3. Záver

1. Je islam cestou k pravému Bohu?

Islam nie je žiadna cesta k Bohu, a teda ani k mieru, či spravodlivosti vo svete. Prečo by ňou mal byť? Iba preto, že hovorí o „Bohu“? Veď o Bohu hovoria aj učitelia historicko-kritickej teológie, mnohí liberáli, odpadnutí „katolíci“, propagátori new age a pseudokresťanskí heretici. Títo nie sú cestou k Bohu, pretože každý z nich sa niečím Bohu protiví. Je možné hovoriť dokonca aj o Ježišovi a pritom neviesť ľudí k Bohu, ale do pekla. Tak je to aj u jehovistov, mormónov, antropozofov atď. A tak isto je to aj v Islame, aj ten hovorí o Ježišovi, ale tak, že sa Mu rúha. Veď dôležité nie je o čom alebo o kom hovoríme, ale čo je podstatou nášho učenia, čo je ťažiskom, na čo sa koncentrujeme. Korán hovorí o Bohu, ale nevedie k Bohu, a preto ani Boh nemôže byť jeho autorom. Hovorí o Ježišovi, ale koncentruje sa na to, aby zničil vieru v Neho.

Ježiš hovorí: „Poznáte ich po ovocí.“ Ako kresťania a hlásatelia evanjelia sa na každé učenie máme pozerať tak, že sa pýtame, aký duch je za ním a aké prináša ovocie. Pretože žiadna pravda len sama o sebe, iba teoretická, nemôže viesť k Bohu. Takú pravdu o Bohu rád zneužije diabol k pravému opaku. Tak to robil aj vtedy, keď na púšti citoval Ježišovi Písmo. Pokiaľ je nejaké učenie z Boha, musí obsahovať to, čo je nutné pre spásu – pokánie, poznanie, že všetci sme stratení hriešnici, a nikto z nás sa sám vlastnou silou nemôže dostať k Bohu, a to v Koránu nie je. Ježiš hovorí: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. ...Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. ... Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.“ (J 3,3-13) Niet pochýb o tom, že keď Ježiš hovorí „nik“, myslí tým, že nik nemôže byť spasený inak, než skrze Neho, skrze toho, kto zostúpil z Neba. A to spasenie sa deje skrze znovuzrodenie z vody a z Ducha. Kresťan je ten, kto sa znova narodil, dostal nový život, novú prirodzenosť. Podľa islamu stačí uznať Alaha a modliť sa k nemu päť predpísaných modlitieb. Ale o vykúpení, o nejakej premene človeka, o tom, že za vaše hriechy musel niekto zaplatiť, niekto musel napraviť, čo sme hriechom spôsobili, o tom islam nič nevie. – A preto je aj jeho pojem Boha nesprávny.

Korán síce tvrdí, že Alah je milosrdný, ale o skutočnom Božom milosrdenstve v podstate nič nevie. Kto zakúsil Božie milosrdné odpustenie vie, že vždy je to bytostný a osobný dialóg medzi človekom a Bohom, ktorý je nutne spojený s osobným poznaním Boha a s poznaním svojej úbohosti a hriešnosti. V tejto dráme odpustenia a spasenia človeka prichádza Duch Svätý, usvedčuje človeka z hriechu a priamo a osobne mu dáva poznať, kto je Ježiš a aký je – všemohúci Boh, Spasiteľ. A keď viem, že mi Ježiš odpustil hriechy, potom viem aj to, že je Boh. Človek dostáva poznanie, že bez Božej lásky by bol večne zatratený a zároveň dostáva od Ducha Svätého uistenie, že bol ospravedlnený Božou milosťou. Kto to raz zažil, kto sa stretol so živým Bohom Ježišom Kristom, ten nemôže byť moslimom a nebude polemizovať o tom, že aj islam by mohla byť cesta k Bohu, tomu je cudzie to tvrdé myslenie plné pýchy, ktoré sa nachádza v islame. Kto zažil Ježišovu spásu, tomu je jasné, že Alah nie je ten istý ako náš Boh. Náš Boh sa zjavuje ako Spasiteľ a potom ako Pán. Ale Alah si len vyžaduje klaňanie, a tým je všetko vybavené.

Mnohí povedia, že tá pravda o Bohu, ktorá sa v Koráne nachádza, môže ľudí inšpirovať k hľadaniu Boha, a preto je Korán vlastne dobrý a môže viesť k Bohu. Ale tu platí zásada, že cieľ neposväcuje prostriedky. Korán je nezlučiteľný s Božím zjavením, je nepravdivý, učí nepravdy o Bohu, učí, že Mohamed bol Božím prorokom, ale on ním nebol, lebo Boží prorok by nikdy nepopieral Ježišovo božstvo. Pretože Korán obsahuje tieto nepravdy, jednoducho nie je prostriedkom, ani cestou k Bohu!

Mohamedove zjavenia nie sú od Boha. Ak šlo o zjavenia, museli byť inšpirované zlým duchom. To, že také tvrdenie moslimovia budú pokladať za urážku, iba svedčí, že naše a ich náboženstvo sú nezlučiteľné, sú to dve protichodné cesty, vedúce opačným smerom. Náš a ich boh sú iní, ide o dve odlišné bytosti, ktoré stoja v opozícii jedna proti druhej, respektíve druhá proti Prvej. Nie je naším cieľom urážať presvedčenie moslimov, ale ako kresťania nemôžeme zdieľať ich pohľad. Nemôžeme povedať, že máme toho istého „Boha“, inak už nie sme kresťania, ale odpadlíci, ktorí popierajú Najsvätejšiu Trojicu, božstvo Ježiša Krista a mnohé iné pravdy katolíckej viery.

Krásne to vyjadril sv. Cyril na misii u Chazarov: Naše náboženstvo je ako more, to ich je ako rieka, ktorá sa dá ľahko prekročiť. Preto nemôže kresťan o Mohamedových zjaveniach súdiť to isté, čo moslim. Keď má katolík nejaké zjavenie, či videnie, usilovne sa to rozlišuje a pokiaľ sa jednoznačne nedokáže, že je zjavenie od Boha, cirkevné autority pred takým zjavením ľudí nástojčivo varujú, že by to mohlo byť od diabla. Ak sa v nejakom takomto posolstve zjavenom katolíkovi nájde čo len jedna jediná veta, ktorá odporuje katolíckej náuke, automaticky to znamená, že posolstvo nie je od Boha A keď má zjavenie pohan, ktorý bol vojnovým agresorom, a jeho posolstvo obsahuje zopár pravdivých tvrdení o Bohu, a zvyšok sú bludy, to sa hneď berie, ako že je to všetko od Boha?!

2. Svedectvá

Je množstvo svedectiev ako moslimom a iným pohanom Boh zjavil Ježiša, často sa im zjavil priamo sám Ježiš. Vari by Boh pánovi Mohamedovi nezjavil Svojho Syna, keby s ním hovoril?

Gulshan Fatima Esther z moslimskej rodiny Sajjidov, ktorá vraj pochádza z Mohamedovho potomstva, sa narodila v Paňdžábe v Pakistane. V knihe „Roztrhnutý závoj“ svedčí Gulšan o tom, ako sa jej zjavil Ježiš. Od šiestich mesiacov svojho života bola mrzákom. Otec s ňom navštívil nejakých lekárov v Európe, a keď všetky ľudské nádeje zlyhali, putovali do Mekky a na ďalšie moslimské posvätné miesta. Gulšan od malička až do otcovej smrti prosila Alaha, aby ju uzdravil. Alah však nijako neodpovedal, bol to vzdialený mlčiaci boh. Keď jej otec zomieral, mala devätnásť rokov. Večer po otcovom pohrebe sa Gulšan ako zvyčajne modlila na svojom lôžku k Alahovi. Ráno počula hlas, ktorý jej povedal: „Kto dal oči slepému a kto uzdravil chorého a kto uzdravil malomocného a kto kriesil mŕtvych? Som Ježiš, syn Márie. Čítaj o mne v Koráne v súre Marjam.“ Gulšan sa potom počas troch rokov modlila takto: „Ježišu, syn Márie, uzdrav ma.“ Po troch rokoch sa jej v jej izbe zjavil Ježiš Kristus s dvanástimi apoštolmi. Povedal jej: „Vstaň, to je tá cesta, ktorú hľadáš. Ja som Ježiš, syn Márie, ku ktorému sa modlíš a teraz stojím pred tebou. Vstaň a poď ku mne!“ Gulšan sa s Ním začala prieť a vysvetľovať mu, že nikdy v živote nechodila. Keď jej však tretíkrát prikázal: „Vstaň a poď ku mne!“, vstala, pribehla k Nemu a padla Mu k nohám. Ježiš ju v tom okamihu celkom uzdravil, naučil ju modlitbu Otče náš, a život tejto moslimky celkom zmenil. Gulšan všetkým svedčila, že ju uzdravil Ježiš. Jej rodina ju preto odvrhla. Ona opustila rodinu, aj veľký majetok zdedený po otcovi a dala sa pokrstiť. Táto žena svedčí o veľkej temnote, ktorá zahaľuje moslimov a o svetle, ktorým je Ježiš Kristus.

Pracovník Hlasu mučeníkov z Alžírska rozpráva svedectvo ďalšej moslimky, ktorej sa zjavil Ježiš. Od mladosti hľadala Boha. Dokonca išla za jedným šejkom a povedala mu: „Túžim po Bohu a hľadám ho.“ On jej ale odpovedal: „Si rúhačka, musíš len poslúchať svojich rodičov a modliť sa päť modlitieb.“ Ona ale stále hľadala živého Boha. Každú noc pred spaním povedala: „Bože, viem, že tam niekde si. Ale ak tam si, prečo ku mne nehovoríš?“ Jednej noci táto žena plakala na svojom lôžku a dostalo sa jej zjavenie od Boha. Videla nad sebou otvorené nebesia a svetelné lúče napísali slová: „Ja som cesta, pravda a život.“ Po nejakom čase jej iná žena darovala Nový zákon, v ktorom našla, ako Ježiš o sebe hovorí: Ja som cesta, pravda a život.“ a uverila, že Ježiš je Boh. Pre svoju vieru sa dostala pred súd. (V Alžírsku je zákon proti konverziám a proti zneisťovaniu viery moslimov.) Sudca ju požiadal, aby ukázala, ako sa modlí. Žena sa postavila, pozdvihla ruky a začala sa modliť: „Ďakujem ti, Ježiš, že si za nás zomrel na kríži, lebo sme všetci hriešnici...“ Modlila sa za prezidenta Alžírska, za ľudí prítomných na súde, aby im Boh požehnal a aby spoznali spasenie v Kristovi. Keď skončila, úradníci súdu boli šokovaní. Sudca jej povedal: „Váš prípad je skončený, choďte domov.“ Keď však zo súdu odchádzala, sudca za ňou pribehol a hovorí jej: „Keď sa modlíte, modlite sa aj za mňa.“ (Hlas mučedníkú 2007/4)

Ďalším prípadom je Abdul zo Saudskej Arábie. V tejto krajine je zakázané vystavovať a nosiť náboženské symboly, vlastniť Bibliu a spoločne sa modliť k niekomu inému než k Alahovi. Dokonca aj za telefonické blahoprianie k Vianociam je možné sa dostať do väzenia. Za rozhovor s moslimom o Ježišovi hrozí trest smrti. Abdulovi sa v nočnom sne zjavil sám Ježiš a povedal mu: „Syn, ja som cesta, pravda a život. Keď mi zasvätíš svoj život a budeš ma nasledovať, zachránim ťa od pekla.“ Boh zaviedol Abdula k nejakému koptovi, ktorý žil v Saudskej Arábii. Ten mu daroval Bibliu. Keď čítal Božie slovo, rozhodol sa prijať Ježiša a slúžiť mu. Ale hneď sa o tom dozvedela polícia, zrejme ju informoval niekto z príbuzných. Abdula uväznili, mučili a nútili, aby sa vrátil k islamu. Keď odmietol, určili mu deň a miesto popravy. Mali ho sťať, ale namiesto toho ho prepustili.

Moslimov, ktorí zanechali náboženstvo Koránu a prijali Ježiša, je dnes obrovské množstvo, niektorí uvádzajú desiatky tisícov, iní státisíce ročne.

Je teda Alah totožný s naším kresťanským Bohom? Jednoznačne nie!

Áno, Korán tvrdí, že Alah je jediný, všemohúci a dokonca milosrdný Boh, zároveň ale tiež tvrdí, že Alah nemá syna a prikazuje boj proti vyznávačom Najsvätejšej Trojice a Ježišovho božstva. Náš Boh je Otec, Syn a Duch Svätý – jeden v troch osobách. Náš Boh má Syna, a ten sa stal človekom, aby nás vykúpil a spasil. Ak niekto tvrdí, že jeho boh je totožný s Alahom, ktorý je za Koránom, potom neuctieva pravého Boha, ale falošného bôžika, ktorý nemá syna, a ktorý si praje vyhladenie všetkých kresťanov. Ako kresťania teda musíme povedať, že za menom Alah sa skrýva odveký luhár a vrah, ktorého programom je šialený a nemožný plán zvrhnúť Stvoriteľa a zasadnúť na Jeho trón. Tento antiboh na seba berie podobu anjela svetla, tvári sa, že je nositeľom Božích vlastností (všemohúcnosti, nekonečnosti, milosrdenstva atď.) a vyžaduje si tak klaňanie, ktoré mu nepatrí. Za polyteistickými náboženstvami sú rôzni démoni, ktorí sa spolu s Luciferom vzbúrili proti Bohu, za islamom je ale sám tento anjel svetla, vodca vzbury. Na uskutočnenie svojho programu vzbury proti Stvoriteľovi potrebuje diabol zničiť vieru v Pána Ježiša Krista. Jeho plán je však odhalený zo zhubného ovocia, ktoré je vidno v Koráne, aj celom islame.

 (Z materiálů pravověrné katolické církve na Slovensku)